Pochádza z hudobníckej rodiny, jej mama je huslistkou Opery Národného divadla v Prahe a starý otec bol huslistom Českej filharmónie v Prahe. Keď mala 6 rokov, zapísali aj ju na husle, ktoré ju sprevádzajú až doteraz. Študovala na hudobnom gymnáziu a neskôr konzervatóriu v Prahe, odkiaľ pokračovala na Vysokej škole v Nemecku. Napokon sa usadila na severe Španielska. Eva Melíšková si zaspomínala nielen na svoje začiatky v Španielsku, ale zároveň prezradila, ako vznikol nápad založiť v Školu českého jazyka.

​

Vráťme sa na začiatok. Ako si sa dostala do Španielska?

To je dlhé rozprávanie. Študovala som husle v Nemecku, najprv dva roky v Drážďanoch a potom v Berlíne na vysokej hudobnej škole. Tam ma na komornej hudbe spojili s jednou Španielkou, ktorá hrala na klavír a tá bola priamo odtiaľto z Astúrie z Avilés. Stali sa z nás veľmi dobré kamarátky a neskôr nás – aj spoločne s čelistkou, keďže sme boli trio, zobrala na turné po severnom Španielsku. Nikdy predtým som nebola v Španielsku a veľmi sa mi tu páčilo. Nevedela som, že Španielsko je tak rozmanité a každý región je iný. Vtedy som si povedala, že tu by sa mi páčilo žiť, a tak som sa rozhodla, že keď doštudujem, urobím nejaký konkurz do orchestra a prídem žiť tu. To sa mi aj podarilo. Keď som doštudovala v Berlíne, zisťovala som, kde sú konkurzy do orchestra a vyhrala som vo Vallodolide. Nebolo to však stále miesto, ale také, kde mi stále predlžovali zmluvu, takže keď bol potom konkurz v Oviede do Oviedskej filharmónie, šla som tam. Vyhrala som, a tak som sa presťahovala do Ovieda. Asi tri týždne po tom, čo som sa tu presťahovala, ma pozvali kamaráti na oslavu narodenín jedného ich kamaráta, teraz už môjho manžela. Tak som spoznala Julia a začali sme spolu chodiť. Potom sa to trocha zamotalo, lebo po roku ma z orchestra vyhodili, ale keďže okrem orchestra Oviedskej filharmónie je tu aj Symfonický orchester Astúrijského kniežatstva, ktorý je, dá sa povedať, lepší, väčší, majú lepších dirigentov a sólistov a zhodou okolností v ňom bol vtedy konkurz, získala som miesto zástupcu koncertného, tj. tá osoba, ktorá sedí vedľa koncertného majstra. Tak som tu. S manželom sme sa neskôr zobrali, máme dve deti (3 a 5 ročné) a už osem a pol roka som v Astúrii. Predtým som bola dva a pol roka vo Valladolide a Madride, čiže v Španielsku žijem celkom 11 rokov. Prišla som v decembri 2009.

​

Aké to bolo zvyknúť si na kultúru a tunajší život? Bolo to rýchle a prirodzené, alebo to trvalo dlhšie?

Predtým som žila v Nemecku, čiže ten sever Španielska, Valladolid, kde som bývala najprv, to sa počíta ešte ako sever, to bolo niečo úplne iné. Napríklad sa mi stalo, že v Nemecku, keď človek niečo povie alebo sľúbi, vždy to dodrží. Na to som bola zvyknutá a tu ľudia niekedy hovoria aj to, čo nemyslia vážne. Tak sa mi na začiatku stalo, že mi povedali, že zájdeme niekedy na kávu, aby som sa ozvala a nakoniec, keď som im volala, boli prekvapení, prečo vlastne volám. Teraz už viem, že sa to väčšinou len tak hovorí. Takéto situácie sa mi stávali. Španieli sú iní, hovoria veľa, ale aj veľa o ničom, čiže nedá sa ich brať úplne za slovo, ale zase na druhej strane, páči sa mi, že sú oveľa spontánnejší ako napríklad v Nemecku. Ľudia tu nežijú iba prácou, neberú ju tak vážne a zostáva im aj čas, hlavne v tom hudobnom svete, na osobný život, ísť na víno, porozprávať sa s kamarátmi. To sa mi páčilo od začiatku.

​

Aké boli tvoje prvé dojmy z krajiny ako takej?

Páči sa mi, že sú tu aj hory, aj more. Keď som sa presťahovala do Astúrie, vtedy tu pršalo ešte viac ako teraz, niekedy aj týždeň vkuse, preto prvé veci, ktoré som si kúpila v Oviede, boli dáždnik a gumáky. (smiech) To som vo Valladovide nepotrebovala. Čiže krajina je úžasná, ale daňou je dážď.

​

Ako to bolo s jazykom, keď si sem prišla?

Ja som už španielsky vedela, nie nejako super dobre, ale vedela som, pretože som cestovala po Južnej Amerike a tiež som v Berlíne chodila na kurzy španielčiny a mala som aj španielskych kamarátov.

​

Do akej miery zachovávaš kontakt s Českou republikou?

Do veľkej. Zvlášť od tej doby, čo mám deti. Snažím sa nezabudnúť nič z češtiny a chcem, aby aj moje deti počuli čo najviac češtinu. V Čechách mám rodinu, mám tam sestru, ktorá má 3 deti vo veku mojich detí, mamku, s ktorou si voláme každý deň, kamarátov, s ktorými si voláme a píšeme a dvakrát ročne lietame do Čiech. Teraz v lete poletíme na 2 mesiace a v zime na 2 – 6 týždňov, avšak to záleží na mojej práci. Ale všeobecne sa snažím čo najviac času stráviť v Čechách.

​

Češtinu však môžeš počuť aj v Krajanskom spolku Čechov a Slovákov v Astúrii, ktorého si súčasťou a máš v ňom aj zaujímavú úlohu – učíš v škole českého jazyka.

Už si ani nepamätám, ako som sa dozvedela o spolku, ale zdalo sa mi skvelé, že niečo také tu vôbec existuje. Prvé stretnutie, ktorého som sa zúčastnila, bol Mikuláš. Vtedy som ešte nemala deti, ale  veľmi sa mi to páčilo, aj celá tá atmosféra. Zoznámila som sa s množstvom ľudí, Čechov aj Češiek, s ktorými sme potom v rovnakom čase mali aj deti. V momente, keď človek čaká dieťa, alebo už má dieťa, začne si lámať hlavu, ako to urobí, aby ho naučil česky, aby nemalo tú češtinu iba odo mňa. Takže z nás sa stali kamarátky, hlavne s Markétou a Míšou, a dostali sme nápad založiť českú školu. Vedeli sme, že existuje v Madride, niečo podobné je aj v Sevilli a hovorili sme si, že by bolo báječné, ak by niečo také bolo aj tu. Jedného dňa prišla Míša, že vie o mieste, ktoré by sme si mohli prenajať, a potom to už všetko šlo veľmi rýchlo. Prebrali sme to so Sašou, ktorá bola hneď za a podporovala nás, vymysleli sme koncept, ako bude prebiehať vyučovanie, oslovili ostatných členov spolku, ktorí majú deti a predminulý september sme začali.

​

Ako funguje škola českého jazyka v týchto dňoch?

Tento školský rok kvôli pandémii nefunguje škola vôbec. Minulý rok sme mali každých 14 dní v nedeľu dopoludnia vyučovanie. Boli dve skupiny rozdelené podľa veku – staršie a mladšie deti. Tých mladších bolo asi osem, starších tri. Vo vyučovaní sme sa striedali. Naozaj sme sa pripravovali veľmi poctivo, pretože mladšie deti ešte nepíšu a nečítajú. Chceli sme im rozširovať slovnú zásobu, chceli sme, aby poznali české sviatky a tradície. Učili sme sa básničky, spievali pesničky, hrali hry, vyrábali, mali aj domáce úlohy, aby sa naučili slovíčka, ale učili sme sa aj prirovnania, napr. lenivý ako voš, tichý ako myška... Bohužiaľ, pandémia to zastavila, ale chceli by sme v septembri opäť pokračovať.

​

Neuvažovali ste rozšíriť školu českého jazyka aj pre dospelých?

To sme chceli, ale zistili sme, že už učiť deti znamená množstvo práce a my nemáme učiteľov, učíme my. Ja som okrem pár lekcií huslí nikdy neučila, takže pre mňa je to náročné. Bol záujem medzi dospelými, najmä medzi „druhými polovičkami“ členov spolku, dokonca sme im to aj sľúbili, že časom možno budeme učiť aj dospelých, ale zatiaľ sme nenarazili na nikoho, kto by ich chcel učiť. 

​

Čo pre teba znamená byť v spolku?

Znamená to byť súčasťou českej komunity. Cítim, že tu nie som sama, že tu nie som osamotená.  Vďaka spolku som spoznala najlepšie kamarátky, s ktorými sa stretávame každý týždeň. Všetky sme v rovnakej situácii, všetky chceme, aby naše deti hovorili česky, máme podobné problémy, zaujímajú nás rovnaké témy. Radíme si, čo robiť, keď sa deti zaseknú a hanbia sa rozprávať. Sú aj také fázy vo vývoji reči, takže to riešime spolu a veľmi mi to pomáha. Zase napríklad Saša alebo Jana Vávrová majú staršie deti, čiže od nich čerpám iné skúsenosti, čo nemôžeme zameškať, čo sa zlepší samo, ale aj napríklad aké detské knihy ich zaujímajú. Čiže spolok pre mňa znamená to, že na to nie som sama.

​

Uvažovala si niekedy nad trvalým návratom do Čiech?

To je dosť aktuálna otázka. Ak by ste sa ma opýtali pred pol rokom, povedala by som, že nie, ale teraz máme také „zemetrasenie“ v práci, pretože moje miesto je tzv. interino, nemám stálu zmluvu. Mám síce rovnaké podmienky, ale len do tej doby, kým sa nevypíše ďalší konkurz. Momentálne sa rieši, aby všetci, ktorí nemajú stále miesto, prešli znova konkurzom, takže uvažujem, čo bude, ak by som ho náhodou nevyhrala. Napadla mi aj myšlienka vrátiť sa do Prahy, ale mám tu manžela, ktorý tu má prácu a česky nehovorí, máme tu domček. Musím priznať, že by som sa aj rada vrátila, predovšetkým kvôli deťom, pretože školský systém sa mi zdá lepší v Čechách ako v Španielsku, obzvlášť v Prahe by mali viac možností, než tu v Astúrii.

​

Hovoria tvoje deti česky?

Áno, veľmi dobre a som na to naozaj pyšná. Musím ich pochváliť a musím pochváliť aj seba, lebo to nie je automatické, že hovoria česky. Naozaj sa im venujem od narodenia. Ešte keď bol starší syn bábätko, na všetko som ukazovala, všetko som pomenovávala, stále popisovala čo robím. Veľa som im čítala a doteraz to spolu robíme. Každý deň čítame pred spaním, ale aj počas dňa. Ak im náhodou pustím televíziu, aj to iba málo, tak iba v češtine, máme s manželom takú dohodu. Dokonca aj medzi sebou hovoria česky, čo beriem ako veľký úspech, ale predpokladám, že sa to zmení, keď Olík nastúpi do základnej školy, keď bude mať šesť. Hovoria česky dokonca aj keď nie som pri nich a je s nimi napríklad španielska babička alebo manžel. Myslím si, že čím dlhšie budú češtinu používať medzi sebou, budú si ju posilňovať, tým to bude lepšie. Čiže ma to veľmi teší a aj preto sa snažím často cestovať do Čiech, aby ten jazyk nemali len odo mňa, ale aby boli v kontakte s rodinou. Vždy keď som v Čechách ich dám do súkromnej škôlky alebo na prímestský tábor, alebo ich nechám so sesternicami. Je to veľmi ťažká práca, oveľa ťažšia ako som si myslela. Veľa ľudí si myslí, že keď na deti hovoríte česky, že to stačí, že sa jazyk naučia sami, ale nie je to tak. A aj keby som si mohla odpočinúť, tak som radšej s nimi ja, nech aby som ich nechala manželovi alebo svokre. Hovorím na nich, jednoducho, snažím sa najviac využiť voľný čas s nimi.

​

Rozhovor vznikol 27.5.2021, Gijón.