Lekárka Alexandra Čadová je predsedníčkou Krajanského spolku Čechov a Slovákov v Astúrii, ktorá stála na jeho úplných začiatkoch. Narodila sa v Olomouci, avšak v tomto meste nikdy nežila. Do svojich desiatich rokov bývala v Bratislave, odkiaľ sa neskôr presťahovala do Prahy, kde vyštudovala lekársku fakultu. Vždy chcela odísť z Českej republiky, avšak nevedela kam. Rozhodnutie prišlo počas jedných prázdnin, keď sa zoznámila so svojím manželom. Takto si zaspomínala na momenty, ktoré ju priviedli do Španielska.

​

Aký je tvoj príbeh?

Hovorila som veľmi dobre anglicky, ale vedela som, že pre ďalšie cestovanie a hlavne pre celkový osobný rozvoj budem potrebovať ešte nejaký ďalší jazyk. Španielčina sa mi zdala ako najlepšia voľba, pretože sa s ňou, resp. s kombináciou angličtina-španielčina, dohovorím v podstate na celom svete. Tak som v piatom ročníku prerušila štúdium medicíny a odišla som do Španielska stopom na blind. Stopom som pár rokov predtým, keď som urobila prijímačky na medicínu, išla aj do Portugalska a vtedy som prechádzala cez Španielsko, čiže som ho trochu spoznala. Mala som vtedy naivnú predstavu, že si nájdem prácu niekde v bare, popritom sa naučím španielsky, vrátim sa, dokončím medicínu a všetko bude krásne a perfektné. (úsmev) Asi tak z polovice sa mi to aj podarilo. V roku 1998 som odišla do Španielska a našla som si prácu v jednej neziskovej organizácii, ktorá sa starala a stará, keďže ešte stále funguje, o deti, ktoré majú problémy s rodičmi. Mali projekt, ktorý sa volal Lepšie s mamou. V Granade v Andalúzii mali určitú dohodu so sociálnym systémom, že predtým, ako deti odoberú rodičom, sme sa snažili s nimi ešte absolvovať tento projekt. Ja som s týmito deťmi pracovala niekoľko mesiacov za ubytovanie a stravu. Jedného dňa som v práci spoznala aj svojho manžela, ktorý prišiel v rámci ministerstva školstva vyjednať pobyt týchto detí na severe španielska, v Astúrii. Tak sme sa zoznámili. Ja som vtedy ešte nehovorila španielsky, ale on hovoril anglicky, takže to zo začiatku bolo také príjemné rozptýlenie, ale časom sa každé rozptýlenie končí a začína niečo vážnejšie. Museli sme sa teda rozhodnúť, či to necháme tak, alebo to posunieme ďalej, čo znamenalo, že niekto z nás bude musieť totálne zmeniť svoj život. Keďže on mal v Španielsku stálu prácu a pre mňa bolo oveľa jednoduchšie naučiť sa španielsky ako preňho česky, a vždy som vedela, že chcem odísť z Českej republiky, prišla som sem. Najprv som sa však vrátila do Čiech a dokončila som medicínu. Keďže som nemala ešte jasné, či vôbec chcem pracovať v medicíne, tak bolo pre mňa ľahšie prísť žiť do Španielska. To bol teda začiatok. Odišla som tak z Čiech a zakotvila v Astúrii na severe, kde mal manžel prácu.

​

Spomínaš si ešte na svoje začiatky v Astúrii?

Začiatky neboli jednoduché. Nevedela som španielsky a tu zase takmer nikto nehovorí anglicky, čiže môj spoločenský život sa scvrkol iba na partnera a to bolo ťažké. Zo začiatku som na ňom bola úplne závislá. Vtedy sme bývali v malom mestečku Blimea, kde všetci na mňa pozerali ako na exota. Nakupovať som chodila so slovníkom a v tej dobe som mala ešte dlhé blond vlasy a bolo úplne jasné, že nie som domáca. Musím povedať, že prvé víťazstva pre mňa boli, keď som napríklad išla sama ku kaderníčke a odišla som ostrihaná tak, ako som chcela, to som sa tešila asi tak, ako keď človek urobí štátnicu (smiech). Ďalšie víťazstvo zase pre mňa napríklad bolo, keď som išla do mäsiarstva a povedala som, čo chcem, bez ukazovania prstom. To bolo také postupné prekračovanie bariér. V tej dobe Česká republika nebola ešte v Európskej únii, čo bol ďalší problém, lebo som potrebovala špeciálne študentské vízum. Prihlásila som sa do jazykovej školy, ale môj manžel, vtedy ešte partner, sa musel zaručiť za to, že ma tu nenechá niekde na ulici a musel napísať špeciálny list na ambasádu, aby ma tu nechali. Takto to šlo nejakú dobu, ale potom som už chcela niekde pracovať, a to bol vlastne aj dôvod, prečo sme sa zobrali. Ja som nemala šancu získať prácu, kým som sa nevydala. Tak sme sa dohodli, že sa vezmeme. Síce sa nám veľmi do toho nechcelo, ale nakoniec sme sa zobrali (smiech), aby sme ukončili to neustále papierovanie, ktoré bolo potrebné k tomu, aby som tu mohla normálne existovať.

​

Dnes pracuješ ako lekárka, ale spomínala si, že po škole si hneď nevedela, či chceš pracovať v zdravotníctve.

Čo sa týka medicíny, nemala som veľmi jasno, či chcem pracovať ako lekárka, ale na druhej strane, nič iné som nevedela. V tej dobe po škole som síce nevedela poriadne ani tú medicínu, ale povedala som si, že dobre, budem nasledovať tento cieľ. Učila som sa španielsky a dva dni po tom, ako som sa vydala, mi cez vtedajší konzulát v Oviede prišla ponuka pracovať pre projekt „PHARE“. To boli projekty Poľska, Maďarska, Česka pred vstupnom do Európskej únie, ktoré boli zamerané na rôzne oblasti. Mne ponúkli, či nechcem s riaditeľom španielskej nemocnice ísť ako jeho asistentka pracovať do Prahy. Vyžadovali češtinu a španielčinu, ktorú som v tom čase už vedela dobre, a keď som im povedala, že mám ešte aj zdravotné vzdelanie, dostala som túto prácu, a tak som sa vrátila do Čiech.  Bolo to úžasné obdobie, veľmi veľa som sa naučila, cestovali sme veľa do Španielska, s manželom sme veľa cestovali jeden za druhým, bolo to pekné obdobie. Keď sa tento projekt skončil, uvažovala čo ďalej. Lekár, aby mohol pracovať v španielskom zdravotníckom systéme, sa musí dostať najprv do špecializačného „kolečka“ prostredníctvom skúšky z celej medicíny. Tak sa stane rezidentným lekárom. Spočiatku som začala pracovať v jednej firme, kde som robila podnikového lekára. Tam som sa veľa naučila, hlavne ako sa píšu lekárske správy a tiež som pochytila lekársku terminológiu. Popritom som sa učila na tú skúšku, ktorú som nečakane aj urobila. Priznám sa, ja som s tým ani nepočítala, že to urobím na prvýkrát. Zostalo mi miesto rodinný a komunitárny lekár v Avilés a tam som si urobila špecializáciu. Zrazu ma medicína začala baviť. Bolo to dobré obdobie, ktoré trvalo 4 roky, teda ja som si vydobyla 6 rokov, pretože sa mi medzitým narodili dve deti. Aj keď tu je materská dovolenka iba 16 týždňov, ja som si vydobyla aj so synom aj s dcérou rok doma. To bolo veľmi nevídané, nikto s tým nepočítal, takže na mňa aj pozerali divne. Kým boli deti malé, pracovala som v privátnom geriatrickom centre, aj keď to bolo platovo nevýhodnejšie, ale mohla som si diktovať podmienky, čo sa v štátnom zariadení nedalo. Na geriatrii už som zostala, urobila som si aj nadstavbovú špecializáciu na paliatívnu starostlivosť a v súčasnosti pracujem v jednotke geriatrickej starostlivosti v štátnom zdravotníctve, kam som sa rozhodla vrátiť.

​

Viackrát si povedala, že si vždy bola rozhodnutá odísť z Čiech. Prečo?

Mala som na to dva dôvody. V tej dobe to bola hlavne ekonomická záležitosť. Odmietala som pracovať za minimálne peniaze, za ktoré som sa ani nemohla osamostatniť od rodičov. Druhý dôvod – chcela som zažiť niečo iné, než čo je v Čechách. Aby som mohla získať lepší vzťah k Česku, Morave a Slovensku, musela som najprv poznať aj niečo iné a potom sa vrátiť. Musím povedať, že ten melancholický vzťah k domovu už mám. Avšak v posledných rokoch ma každý kultúrny či politický škandál len viac presvedčí, že sa nevrátim. Ako Česko, tak aj Slovensko sa stáva rasistickou a xenofóbnou krajinou a mne to absolútne nevyhovuje. Nepáčia sa mi ani vzťahy medzi ľuďmi. Spoločnosť je polarizovaná. Ona je polarizovaná všade, napríklad aj tu v Španielsku, avšak komunikácia medzi ľuďmi tu, to je niečo úplné iné ako v Čechách a na Slovensku. Nie som schopná sa vyrovnať, pochopiť a byť spokojná v Čechách či na Morave. Napríklad len ako sa tam zorganizovala alebo teda nezorganizovala pandémia je hrozné fiasko, to sa nedá popísať. Tí ľudia, ktorí to organizovali, sú priamo zodpovední za mŕtvych. Nie som schopná to pochopiť, tak ako nie som schopná pochopiť ľudí, ktorí odmietajú očkovanie. A že je ich také množstvo, to ma veľmi prekvapuje. V takýchto momentoch si vždy poviem, že nič ma nenúti vrátiť sa.  

​

Takže si v kontakte s domovom. Neplánuješ sa teda raz v budúcnosti vrátiť?

Mám veľmi melancholický vzťah k Prahe, Olomoucu, k Bratislave. Do Bratislavy cestujem každý rok. Moje deti sú dvojjazyčné, rozumejú slovensky, pozeráme sa na české aj slovenské filmy, ja sledujem súčasnú ako slovenskú, tak aj českú tvorbu. Naposledy ma veľmi uchvátil napríklad seriál Za sklom. To je tá výhoda, že človek, ktorý žije vonku, si môže vybrať len to pekné. Zatiaľ sa však určite nechcem vrátiť, ale možno časom to bude tak, že budem istú časť roka žiť tu a istú časť v Čechách. Tiež sa snažím starať o odkaz môjho dedka – on bol maliar – Aljo Beran, spravujem aj jeho facebookovú stránku. Aj keď už som cudzinec, má to aj svoje výhody, ale aj nevýhody. Človek je stále niekde cudzinec, ale zase je stále výnimočný. Tak ako tu som v určitom svetle výnimočná, tak v Čechách tiež. Človek si môže niekedy dovoliť povedať veľa vecí, ktoré by si za iných okolností dovoliť nemohol.

​

Ako sa žije tu v Španielsku?

Ak má človek prácu, žije sa tu veľmi dobre. Napríklad tu v Astúrii sa žije fantasticky. Príroda je úžasná, oceán, dramatické pobrežie a vo vzdialenosti asi 80 km máme hory, kde lyžujeme a, samozrejme, je tu úžasná gastronómia, čo ja osobne veľmi oceňujem. Všeobecne v celom Španielsku platí, že ak ste kvalifikovaný pracovník, prácu nájdete a španielčina zase pre Slovanov nie je taký náročný jazyk. Mentalita Španielov je tiež taká ľahká, uvoľnená. Španieli nemajú potrebu správať sa zle k niekomu, koho nepoznajú. My to máme naopak, nemáme potrebu správať sa pekne, kým ho nepoznáme. Tu je oveľa jednoduchšie ísť do obchodu. Som najväčšia kamarátka s chlapom z mäsiarstva, čo sa mi v Čechách v živote nestalo. (smiech) Komunikácia je ďaleko ústretovejšia. Samozrejme, má to aj svoje úskalia, musíte si viac chrániť súkromie.

​

Je niečo na čo sa ťažko zvykalo?

Určite. Španieli občas nedodržia to, čo si povieme a niekedy neviem, či to, čo povedia, myslia vážne alebo nie.

​

Časom sa tu vytvorila komunita Čechov a Slovákov, ktorá sa pravidelne stretáva a ty si stála na jej začiatku. Ako to vzniklo?

Zoznámila som sa s Janou Vávrovou a v rovnakom období sa nám narodili deti. Deti – to je bod zlomu, keď si človek uvedomí, ako chce s nimi po narodení komunikovať. Musíte sa rozhodnúť, či budete na ne od začiatku hovoriť česky alebo nie. Už keď som bola tehotná vedela som, že chcem, aby hovorili česky a poznali českú kultúru. A keď sa mne narodila Viktorka a potom Jane Vávrovej dcéra Lucka, tak sme si povedali, že musíme urobiť Mikuláša. Človek vtedy začne mať melancholické pocity, začne spomínať na svoje detstvo, rozprávky ako Krteček a povie si, že aj moje deti to musia poznať. Prvého Mikuláša sme usporiadali u mňa doma. Janina Lucka mala vtedy 8 mesiacov, Viktorka už chodila. Janin manžel sa prezliekol za Mikuláša, dal si na seba iba plachtu a nalepil fúzy a tak to začalo. Postupne sme to začali rozširovať. Najprv sme tých Mikulášov organizovali u nás doma a pozývali sme rôzne deti. Kontaktovali sme hlavne české a slovenské deti, ale pozvali sme aj našich kamarátov Španielov. Tí boli úplne v šoku z čerta a nechápali, prečo tak trápime deti. Potom sa to tak rozrástlo, že sme museli organizovať Mikuláša inde, lebo k nám sa už všetci nezmestili. Otec Jany Vávrovej nám poslal kostýmy Mikuláša, a tak sme každým rokom toto stretnutie vylepšovali. Vystriedalo sa niekoľko Mikulášov, anjelov aj čertov a stretávali sme sa na rôznych miestach. S týmito najbližšími priateľmi sme sa potom schádzali aj inokedy u nás doma. Ja som urobila chlebíčky, niečo sme popili, každý niečo priniesol. Tak vznikla aj myšlienka založiť spolok oficiálne. Ako oficiálny spolok môžeme žiadať o dotácie, ktoré vieme použiť napríklad na prenájom miestností, nákup materiálu a pod.

​

Spolok oficiálne funguje už niekoľko rokov a postupne sa rozrastá o ďalších členov, ktorí sa pravidelne stretávajú.

Na začiatku som vôbec nemala predstavu, že sa to môže rozrásť do takýchto rozmerov. Ustanovili sme 4 veľké stretnutia. Teda takto sme fungovali pred pandémiou. Každoročne organizujeme československú diskotéku na výročie založenia Československej republiky, ktorú sme spojili s karnevalom. Ľudia sa oblečú za osobnosť, buď filmovú, literárnu alebo skutočnú z českej alebo slovenskej kultúry. Tak som napríklad jeden rok bola ja za Karla Čapka a môj syn bol Dášenka. Ďalšie veľké stretnutie je Mikuláš, to sme spojili aj s rôznymi dielničkami. Napríklad piekli sme perníčky, vyrábali rôzne priania, dva roky po sebe sme nakladali kapustu. To bol úspech. Deti šliapali kapustu. Samozrejme, príchod Mikuláša je vždy tá najväčšia udalosť. Rokmi sme to vylepšili tak, že rodičia nám dopredu pošlú tri dobré a dva zlé skutky konkrétneho dieťaťa. Máme dve knihy čiernu a zlatú. Zlatú knihu má anjel a čiernu má čert, ktorí z nej čítajú konkrétne skutky detí. Celé je to teda veľmi reálne. Môj syn začal pochybovať o existencii Mikuláša až keď bol dosť veľký. Náš fantastický Mikuláš Matej, ktorý to robil tri roky, má  tetovanie na ruke a môj syn Matej mi zrazu hovorí: „Videla si maminko on je tetovanej!“ (smiech) Je to fantastické, všetci sa vždy zabavíme a nasmejeme. Posledné roky sme sa stretávali v meste Morcin, kde máme k dispozícii veľkú halu a kuchyňu, čiže si aj navaríme guláš, kapustnicu, rebierka... Vždy oslavujeme aj výročnú schôdzu, ktorú občas spojíme s nejakým českým alebo slovenským filmom so španielskymi titulkami. A samozrejme, Veľká Noc. Vtedy tiež robíme s deťmi rôzne dielničky, maľujeme vajíčka, plietli sme korbáče, to som ja v živote nerobila, tak sme to pozerali na internete. Niekedy je náročné vysvetliť Španielom naše tradície, najmä keď ide o Veľkonočný pondelok. Ukázať tradície deťom, to je hlavné a zostať s ostatnými v kontakte. Pred prázdninami ešte organizujeme deň detí. Okrem týchto štyroch hlavných akcií sme zorganizovali napríklad minifestival československej filmovej tvorby a keď mal Svěrák narodeniny, urobili sme v kine veľkú prednášku, na ktorú prišli aj úplne cudzí ľudia. A tiež sa každoročne v Astúrii koná SISGA, čo je festival „šampusovej“ sidry, na ktorý prichádza množstvo Čechov. To síce priamo nesúvisí so spolkom, ale je nás tu málo, tak si vzájomne pomáhame. Teraz je pandémia, ale uvidíme, aká bude situácia v zime, možno sa nám všetkým podarí stretnúť sa na Mikuláša.

​

Pandémia však nepozastavila len veľké akcie.

Pred dvomi rokmi sme založili klub českého jazyka – českú školičku, ktorá fungovala do pandémie. Raz za 14 dní v nedeľu sa schádzali dve skupiny, väčšie a menšie deti. Na túto školu sme dostali aj grant z ministerstva zahraničných vecí a môžeme tak nakúpiť knihy. Veľmi dobre sa to rozbehlo. Učia tam naše mamičky, ktorým som veľmi vďačná, lebo je to dobrá vec. Dokonca sme mali záujem aj od dospelých Španielov, ktorí by sa chceli začať učiť česky. Uvidíme, keď sa situácia s pandémiou upokojí, možno aj to bude.

 

Rozhovor vznikol 20. mája 2021, Gijón.