Pochádza z malého českého mestečka Vodňany, ktoré bolo známe jedinou rybárskou školou v Československu, avšak už 11 rokov žije v Španielsku. Aké životné rozhodnutia ju priviedli do tejto krajiny a či uvažovala nad návratom do Čiech priblížila Jana Procházková.

 

Ako si sa dostala do Španielska a prečo práve táto krajina?

Prvýkrát ako turistka. Mala som kamarátku, ktorá študovala v Madride a tá mi navrhla, aby sme si urobili výlet po Španielsku. Keďže hovorila španielsky a mala ho sčasti precestované, vedela, kam sa pozrieť. Bola to pre mňa príjemná a pohodlná cesta, pretože som mala sprievodcu. Veľmi sa mi tu páčilo, tak sme sa rozhodli, že si to pri najbližšej príležitosti zopakujeme. To sa nám podarilo a keďže ja som človek, ktorý veľmi rád komunikuje, páčilo sa mi na miestnych ľuďoch, ako ochotne s nami začali komunikovať kdekoľvek sme sa vyskytli. Tak prišla aj myšlienka – prečo sa nezačať učiť španielčinu. Takže najprv to bolo Španielsko, potom španielčina a potom tie cesty pokračovali.

​

No ale potom musel prísť nejaký bod zlomu.

Vždy s trochou „nadsázky“ hovorím, že najprv som sa zamilovala do Španielska, potom do španielčiny a nakoniec do jedného Španiela. A to bol práve ten bod zlomu. Nejakú dobu som pracovala v jednej firme v Čechách a blížila som sa k bodu, keď som si hovorila – čo ďalej? Vtedy prišiel impulz, keď som si povedala, že teraz urobím radikálny rez, všetko tu nechám, dám výpoveď a začnem iný, dobrodružný život v Španielsku. Bez toho, aby som uvažovala nad budúcnosťou – na ako dlho, či je to nastálo, alebo to bude nejaká krátkodobá misia, vôbec som nad tým nepremýšľala, jednoducho som si povedala – teraz idem a potom sa uvidí.

​

Nakoniec to nebola krátkodobá záležitosť a už niekoľko rokov je táto prímorská krajina pre teba domovom. Spomínaš si ešte na svoje začiatky v Španielsku?

Moje začiatky boli veľmi pozitívne, pretože David – dnes už môj manžel – Španiel, ktorého som spoznala – má tú vlastnosť, že sa rád stará o iných. Pomohol mi s vybavením všetkých dokladov, sprevádzal ma na všetky úrady a jeho rodina – všetci ma veľmi milo prijali. Okrem toho, my sme taká špeciálna rodina. Moja švagriná, ktorá žije s manželovým bratom v Madride, je z Moravy, takže sme česko-španielsko-moravská rodina, kde som sa vždy cítila ako vo vlastnej rodine. Prijatie bolo veľmi milé, prívetivé, jediný problém sa ukázal byť samotný jazyk. Chodila som ešte v Čechách zhruba dva a pol roka do jazykovej školy, čiže nejaký základ som mala, ale predsa len tá realita je úplne iná. Inú možnosť, ako hovoriť španielsky som nemala. Začali sme s Davidom žiť hneď tu v Astúrii a v jednej chvíli som zistila, že mi jazyk robí problém. Chýbala mi totiž slovná zásoba a trvalo istý čas, našťastie nie však príliš dlhý, kým som sa do toho dostala. Nakoniec sa mi to podarilo, a tak teraz už s úsmevom spomínam na jeden z prvých telefonátov, keď som volala domov rodičom a zrazu som zistila, že prejsť z jedného jazyka do druhého nie je až také jednoduché, keď bol odrazu človek donútený okolnosťami myslieť v úplne inom jazyku. Žijem tu od októbra 2009, takže takmer 11 a pol roka. Takmer celú dobu tu v Astúrii, aj keď zo začiatku som sprevádzala Davida na pracovné cesty do Barcelony a do Madridu, kde som viac-menej bola taká pomocná sila, také dievča pre všetko (smiech). Po nejakej dobe, čo bol opäť impulz môjho manžela, ktorý vedel, že som vyštudovaná učiteľka hry na gitaru, sa ma pýtal, či sa k tomu nechcem vrátiť. Zo začiatku som si netrúfala, ale nakoniec som sa nechala presvedčiť a som za to veľmi rada. Teraz mám za sebou šiesty školský rok a som z toho nadšená. Myslím si, že som na správnom mieste, v správnej dobe, robím prácu, ktorá mi vyhovuje, ktorá sa ku mne hodí, takže som spokojný človek.

​

Prečo práve sever Španielska?

Môj manžel, rodený Madridčan, vždy túžil mať domček s výhľadom na more, čo sa mu nakoniec podarilo. Impulzom boli jeho priatelia. Tu na severe mal spriaznené duše a keďže poznal Gijón a jeho okolie, páčilo sa mu tu. Keď prišlo rozhodnutie odsťahovať sa z Madridu, hneď začal hľadať tu. Dá sa povedať, že to prostredie na severe je celkom podobné tomu českému. Áno, to je jeden z dôvodov, prečo sa mi tu veľmi páči, prečo mám pocit, že som tu skutočne doma. Tá kombinácia krásnej zelenej prírody na rozdiel od iných častí Španielska mi veľmi pripomína českú krajinu. Keď človek vybehne trochu za mesto a vydá sa do prírody, tak má pocit, že je v podstate doma, s tým rozdielom, že na jednej strane vidí vysoké hory a na druhej strane more.

​

Väčšie rozdiely však už nájdeme v gastronómii.

To je ďalší z dôvodov, že sa tu cítim, ako hovoríme v Čechách – ako ryba vo vode. Mne, popravde povedané, tradičná česká kuchyňa veľmi nevyhovuje. Je chutná, to je pravda, ale mám radšej stredomorskú stravu. Je pravda, že tu na severe máme aj jedlá, ktoré sú veľmi hutné a tiež pripomínajú českú stravu, ale je to veľmi pestré a každý si môže nájsť to, čo mu vyhovuje. A tiež kvalita potravín, tá čerstvosť, to je ďalší z benefitov, ktoré ja osobne veľmi oceňujem.

​

Hovorila si, že sa tu cítiš ako ryba vo vode, ale kontakt s domovom, predpokladám, neochladol úplne.

Rozhodne nie, navyše v dnešnej dobe vďaka moderným technológiám je tá komunikácia oveľa jednoduchšia ako pred 11 rokmi. Keď som tu začala žiť, mojím kontaktom so svetom bol internet, ktorý sme ešte vtedy nemali doma.  A vzhľadom na to, že žijeme na okraji mesta, znamenalo to pre mňa  približne polhodinovú cestu pešo do knižnice,  kde ma na hodinu nechali používať ich internet a takto som komunikovala s domovom v podstate iba prostredníctvom emailov a občas som zavolala rodičom. Časom sa to, pochopiteľne, zmenilo, takže dnes je tá komunikácia veľmi jednoduchá. Minulý rok potvrdil, že to ide aj inak. Dnes tých možností máme omnoho viac. Stále sa zaujímam o to, čo sa deje v Českej republike. Nielen ako sa žije mojej rodine, ale aj mojim priateľom. Každý rok – keďže som učiteľka a mám letné prázdniny – vždy v lete 5 až 6 týždňov trávim v Čechách. Dúfam, že tento rok sa mi to tiež podarí.

​

Kúsok domoviny máš, dalo by sa povedať, aj tu v Gijóne. Ako si sa dozvedela o Krajanskom spolku Čechov a Slovákov v Astúrii?

O spolku som sa dozvedela vďaka pani Bohumíre Šmidákovej, ktorá pred rokmi pracovala na tunajšom konzuláte v Oviede, kým ešte existoval. Bolo to v dobe, keď som tu začínala, hľadala som pracovnú príležitosť a jeden deň sme vyrazili do Ovieda kvôli dokumentom ohľadom svadby, potrebovali sme vybaviť nejaké formuláre a pod. Prišli sme tam a medzi rečou sme sa dozvedeli, že sa zakladá Asociácia Čechov a Slovákov tu v Astúrii. Získala som kontakt na budúcu

predsedníčku – Alexandru Čadovú, a tak sa začala moja spolupráca so spolkom. To bolo v roku 2014, keď sa spolok ešte len začínal oficiálne formovať. Ja a môj manžel David sme sa s nadšením pridali, takže obaja sme členmi a sme radi, že máme takú možnosť stretávať sa a udržiavať naše tradície.

​

Čo pre teba znamená byť v spolku?

Jednak je to o tom, že patríš k tej komunite, o stretávaní sa a tiež je to o zdieľaní. Zdieľaní našej kultúry a našich tradícií.

​

Uvažovala si niekedy nad návratom do Čiech?

Teoreticky je možné všetko. Naučili sme sa s Davidom, obzvlášť v posledných mesiacoch, žiť prítomnosťou. Momentálne je naše miesto určite tu, ale zvažovali sme aj tento variant, aby sme šli do Čiech, či už na trvalo, alebo len na určitú dobu. Táto možnosť momentálne nie je aktuálna, ale vieme si obaja predstaviť, žeby sme sa presťahovali na iné miesto.

 

Rozhovor vznikol 26.4.2021, Gijón