Jarmila Řezníčková: Česko v sebe nosím vždy, aj keď som tiež Španielka

Pochádza z Olomouca. Do Španielska sa presťahovala takmer pred päťdesiatimi rokmi. Čo ju tu zaviedlo, ale aj ako vnímala rozpad Československa spoza jeho hraníc, priblížila v rozhovore jedna z členiek a zároveň prvá zástupkyňa predsedníčky Spolku Čechov a Slovákov v Astúrii – Jarmila Řezníčková alebo, ako je uvedené v jej španielskych dokladoch, Yarmila Reznickova Blahova.

Aký bol Váš príbeh príchodu do Španielska?

Bolo to prostredníctvom španielčiny. Začala som sa ju učiť na strednej škole a potom som ju študovala v Prahe, v kombinácii s ruštinou, na obore prekladateľstvo a tlmočníctvo na vtedajšej Univerzite 17. novembra. Okrem toho som sa snažila udržiavať si nemčinu. Študovali so mnou aj Slovenky, pretože na Slovensku ešte v tom čase nebola žiadna podobná škola – tá sa založila až v roku 1972, keď sme my skončili. A práve slovenskí kamaráti ma zoznámili s mojím budúcim španielskym manželom. Bolo to asi v polovici štúdia. Promovala som v júni 1972, v septembri sme sa vzali a potom v jeseni som sa už sťahovala do Španielska.

V tej dobe však nebolo až také jednoduché vycestovať mimo krajinu.

Ja som sa sťahovala ešte na základe tzv. vysťahovaleckého pasu, takže som tu bola legálne a mohla som cestovať aj naspäť do Československa na prázdniny či na dovolenku. Rovnako aj za mnou do Španielska mohli cestovať rodičia a brat. Na základe sobáša sa vysťahovanie povoľovalo. Nepamätám si, že by som sa stretla s nejakými nepríjemnými reakciami. Španielsko pôsobilo vždy dosť sympaticky, aj keď sa o ňom vtedy veľa nevedelo. Ale je jasné, že som musela vyplniť mnoho žiadostí a určite bolo potrebných veľa posudkov, o ktorých ja, samozrejme, ani neviem.

Čiže nová životná kapitola sa pre Vás začala v Španielsku. Ako si spomínate na prvé momenty?

Často si na to spomínam alebo to rozprávam deťom. Môj manžel vtedy pracoval na Univerzite vo Valencii, takže ja som sa sťahovala priamo tam. Moja prvá cesta do Španielska, už ako vydatej ženy, viedla vlakom, keďže vtedy sa nelietalo tak bežne ako teraz. Takže som šla vlakom do Valencie a pri hranici Španielska v Portbou ma čakal manžel. Musím povedať, že predtým som v Španielsku nikdy nebola, aj keď raz, rok pred sobášom, som sa o to pokúšala, ale nevyšlo to. Čiže hneď prvýkrát to bolo „na ostro“. Musím ale povedať, že zas až tak neznalá tunajších pomerov som nebola. Študovala som jazyk a to znamenalo takisto študovať literatúru, históriu a reálie krajiny. A, samozrejme, veľa som sa dozvedela od budúceho manžela. Ale prvé dojmy boli predsa len nezabudnuteľné. Vtedy som si spomenula na Čapkovu knihu „Výlet do Španěl“, ktorý v nej píše o všetkých farbách, ktoré sú v Španielsku oveľa viac umocnené, zvlášť na tej stredomorskej strane Španielska. Nehovoriac o tom, že ja som prišla z toho, ako sa často hovorí, „šedivého Československa“ za normalizácie, čiže ten prvý vnem bol veľmi intenzívny. Avšak je fakt, že oproti vtedajšiemu Španielsku mi pripadalo Československo oveľa rozvinutejšie. Na prvý pohľad bila do očí chudoba, zlá kanalizácia, primitívny odvoz odpadkov, veľký rozdiel medzi noblesným centrom miest a zanedbanými okrajovými štvrťami, a hlavne nedostatočné verejné školstvo a zdravotníctvo. A mohla by som ďalej vymenovávať. Kapitola sama o sebe bola kultúra, napríklad hudba. My sme zvyknutí, že každé väčšie mesto u nás má svoj filharmonický orchester. Tu to takto nebolo. OSPA, filharmonický orchester Astúrie, vznikol až v roku 1991. Španielsko však odvtedy prešlo ohromujúcim vývojom. Veľký skok znamenal tiež vstup Španielska do Európskej únie v roku 1986. Z toho vtedy ešte v úvodzovkách „zaostalého Španielska“, sa stala krajina na úplne inej úrovni. Je to vidieť vo všetkom. Aj na ľuďoch. Mohla by som samozrejme vymenovávať mnoho ďalších maličkostí, ktoré ma na začiatku prekvapovali. Napríklad jedna bola, a možno sa to dá vnímať ako taký symbolický jav pre rozdiel „Španielsko – minulosť a prítomnosť“ : Keď som prvýkrát vošla do španielskej kaviarne, udrela mi do očí podlaha pod barovým pultom (neoddeliteľná súčasť vybavenia každého gastronomického zariadenia) plná papierikov od cukru, cigaretových ohorkov, kôstok od olív a pod. Občas prišiel čašník a tie odpadky zamietol. Nakoniec som to začala pokladať za celkom praktické. Ale potom sa zrazu objavili všade na stoloch a na baroch v pravidelných odstupoch úhľadné nádobky, do ktorých hostia disciplinovane všetky tieto zvyšky odhadzujú. Až na tie cigaretové ohorky, tie už nikde v žiadnom verejnom vnútornom priestore nenájdete.

Dnes už je Španielsko trochu iné, cudzincov je tu omnoho viac. Ale ako vás vtedy – pred takmer päťdesiatimi rokmi, vnímali miestni Španieli? Boli rovnako otvorení ako sú dnes?

Možno ešte viac. To je vlastne ďalšia položka na tom zozname niečoho trochu iného – ľudia. Ako hovoríte, otvorení, ja by som pridala láskaví, príjemní, trpezliví, mierumilovní. A to jednoducho v bežnom styku, na ulici, v obchode, na úrade, pokiaľ ste nenarazili naozaj na nejakého zatvrdnutého byrokrata. Samozrejme, aj vtedy boli v Španielsku cudzinci, hlavne Francúzi a ľudia zo západnej Európy. Myslím si, že som pôsobila veľmi exoticky ako Čechoslovenka. Je fakt, že mali pojem o Československu a vždy to bolo veľmi sympatické, pretože tie reminiscencie alebo asociácie na Československo boli vždy veľmi pozitívne.

Roky plynuli ďalej. Ako sa zmenil váš život oproti tomu v Československu?

Ja som „skočila“ priamo z univerzity do role vydatej ženy, pre ktorú – s trochou „nadsázky“ začína to, čomu Nemci hovoria „der Enst des Lebens“ (niečo ako vážnosť života). To už je samo o sebe je zmena, ktorú som ja zažívala v cudzine, a to v cudzine, v tej dobe oveľa odlišnej, než je Španielsko v porovnaní s Českom alebo Slovenskom dnes. Vezmite si už len tie dva rozdielne politické režimy a to, ako sa to odrážalo v každodennom živote. Človek sa musel veľa učiť a pozorovať, aby sa zorientoval. Ale nespomínam si na to ako na nejakú ťažkú dobu, skôr ako na niečo nové, pekné. Španielsko bola veľmi príjemná krajina, aj keď to malo ďaleko k tomu, čo si ľudia v Československu predstavovali ako Západ. Ale akosi sme všetci vedeli alebo verili, že sa to zmení a bude to lepšie. A určite bola výhoda, že som hovorila plynule španielsky. Ale aj tak som sa musela napríklad naučiť názvy rýb a morských živočíchov, ktoré sa predávali v rybárni na rohu mojej ulice. Ale, keď si odmyslíme všetky tie externé odlišnosti, život sa odvíja v podstate všade rovnako.

Pracovali ste teda ako tlmočníčka?

Založila som si tu nový život, ale nezačala som pracovať ako tlmočníčka hneď, lebo také jednoduché to nebolo. Všetko má svoju cenu. V Prahe by som mala zaručené miesto v odbore na zodpovedajúcom mieste. Tu som začínala ako učiteľka ruštiny. K mojej prvej prekladateľskej práci som sa dostala cez inzerát v novinách, v ktorom hľadali prekladateľku z češtiny, pretože potrebovali preložiť nejaký článok z češtiny do španielčiny a, samozrejme, vtedy tu bolo veľmi málo Čechov. Niekto mi tie noviny priniesol, tak som šla do tej agentúry a keď som im povedala, že som aj vyštudovaná prekladateľka a tlmočníčka, bolo všetko jasné. Tú prácu som dostala. To však bol len jeden krátky článok, ale začala som, teda ešte vo Valencii. Ale stále to prekladanie bolo vedľajšie, lebo tak veľa prekladov vtedy nebolo. A najmä z češtiny alebo z ruštiny. Naozajstný zlom prišiel až vtedy, keď sa mojim hlavným pracovným jazykom stala nemčina a čiastočne aj angličtina. Vďaka priemyselnej tradícii Astúrie som dostala príležitosť sa špecializovať na oceliarstvo a s tým súvisiace priemyselné odvetvia. A to boli ako preklady, tak tlmočenie. A v deväťdesiatych rokoch prišli konečne príležitosti pre tlmočenie na rôznych kongresoch, rokovaniach a stretnutiach aj s češtinou.

Vaším prvým miestom pre život v Španielsku bola Valencia, ale už dlhé roky žijete v Gijóne.

V roku 1976 sme sa presťahovali do Gijónu, pretože manžel tu dostal na základe „oposiciones“ (výberové konanie pozn. red.) miesto na strednej skole. Tu sa narodili naše deti a žijeme tu dodnes s jednou prestávkou v Nemecku, kde sme boli od roku 1983 do roku 1989. Keďže manžel ako profesor dostal ponuku pôsobiť v Nemecku, tak sme šli celá rodina do Nemecka. Ja som bola rada, lebo to bolo bližšie k Československu a deti tiež mohli tráviť viac času v českom prostredí.

Napokon ste sa aj tak vrátili do Španielska. Ako sa v tejto krajine žije, ak sa na to pozriete s odstupom rokov?

Nemôžem povedať nič zlé. Mne sa v Španielsku vždy páčilo. Naučila som sa mať túto krajinu rada, aj keď to nebolo, samozrejme, vždy ľahké. A tiež nemôžem by nevďačná. Španielsko ma prijalo dobre. Hneď po predložení potvrdenia o sobáši som dostala španielske občianstvo a nikto ma pritom nenútil zriecť sa svojho československého. Vtedy to bolo naozaj užitočné. A, ako som už hovorila predtým, väčšinou je ľahké vychádzať s ľuďmi, pretože sú ústretovejší. Mám pocit, že my, Česi, sme takí radikálnejší a niekedy v bežnom styku nie veľmi láskaví, v ojedinelých prípadoch sa dá hovoriť dokonca o grobianstve. Ale aj tento rozdiel sa už stiera. Preto by som nechcela generalizovať, že sú nejaké veľké rozdiely medzi mentalitou, ale niekedy je to vidieť. Mne sa napríklad stáva, že práve naopak, som ja tá netrpezlivejšia. A pozorujem zvláštny jav: keď som v Česku, dávam v hocičom za príklad Španielsko, a v Španielsku vyzdvihujem všetko pozitívne v Česku.

To znamená, že asi pravidelne navštevujete Českú republiku, resp. stále máte s domovinou kontakt.

Mám, samozrejme. Od samého začiatku. Pár mesiacov potom, čo som sa tu presťahovala v jeseni 1972, som sa musela vrátiť po vysťahovalecký pas. To bolo hneď počas prvej zimy a už prvé leto sme šli na dovolenku do Čiech. Potom sme sa striedali. Jedno leto som tam išla ja a ďalšie leto prišla mama alebo brat. Aspoň raz ročne sme sa stretli osobne. Po revolúcii to bolo ešte ľahšie a zjednodušilo sa aj cestovanie. Počas tých prvých rokov som cestovala všelijako – prešla som Európu autobusom, vlakom, raz alebo dvakrát autom. Jednoducho nebolo to až také pohodlné ako teraz. Neskôr sa začalo intenzívnejšie a oveľa lacnejšie lietať a teraz chodím domov dvakrát ročne a vždy na dlhšiu dobu.

Spomenuli ste, že po revolúcii bolo cestovanie jednoduchšie. Ako ste vnímali revolučný rok odtiaľto, zo zahraničia?

Ja som bola ešte v júni alebo začiatkom júla s deťmi v Československu a nič nenaznačovalo, že príde ten veľký zlom. A o niečo neskôr začali chodiť prvé správy. Prežívala som to s rovnakými pocitmi ako ľudia doma. Tešila som sa na prvú návštevu toho nového slobodného Československa, bez ponižujúcich a stresujúcich kontrol na hraniciach. O Nežnej revolúcii prichádzali samozrejme správy aj do Španielska, hovorilo sa o tom, ale čo najviac zapôsobilo na Španielov, bol rozpad Československa. Na nás to zapôsobilo tiež, ale na Španielov to zapôsobilo značne, možno tiež v porovnaní s Juhosláviou. My sme to dokázali úplne inak. Ale tiež je vidieť určité nepochopenie, ako sa môže jeden štát rozpadnúť. Hneď totiž napadá súvislosť s Katalánskom.

Ako ste to vnímali vy osobne, keď ste videli, že krajina, z ktorej pochádzate, sa delí na dve?

Bola to udalosť aj pre mňa. Ani nie tak prekvapenie, ale udalosť, ktorá pre nás mala veľký význam. Ja som sa narodila v Československu, mám veľa slovenských kamarátok, bývala som so Slovenkami a žili sme v dualite – Česko a Slovensko. Všetci sme rozumeli slovenčine, vy ste rozumeli nám, Čechom. Vraj to tak už nie je. Pamätám si, ako každý pondelok bolo vysielanie v televízii z Bratislavy, keď sa prenášal hokej, vždy bol jeden komentátor Čech a druhý Slovák. Čiže sme s tým žili, bolo to pre nás úplne samozrejmé a zrazu sa to rozpadlo. Zo sentimentálneho hľadiska mi to bolo ľúto. A určite nielen mne. Ale možno z praktického hľadiska to bolo dobré. Neviem. Hovorí sa, že Slováci sú pre nás stále ten najobľúbenejší národ, čomu veľmi rada verím, lebo stále k sebe patríme, resp. patrili sme k sebe. Vždy mám veľmi príjemný pocit, keď cestujem na Slovensko – stále sa tam cítim ako doma.

Kúsok domova máte aj v Gijóne, keďže ste členkou Spolku Čechov a Slovákov v Astúrii. Čo to pre vás znamená?

Znamená to to, že medzi sebou stále cítime spojitosť. Aspoň ja to tak vnímam, akoby to rozdelenie Československa vôbec nebolo. Pre nás neexistujú nejaké dva rôzne štáty, že si musíme uvedomovať, že vy máte Slovensko a my Česko. Je to vidieť, ak máme nejakú oslavu alebo nejaké stretnutie, že máme dve vlajky, ale inak sa to neprejavuje. Ja som bola v spolku od začiatku, bola som prvá zástupkyňa predsedníčky spolku (dnes už bývalá). Zoznámila som sa s Alexandrou Čadovou (hnací motor vzniku spolku a jeho predsedníčka), ktorá má takisto olomoucké korene, cez spoločnú kamarátku. Po roku 1989 tu začalo prichádzať veľa Čechov, ktorí pracovali v baniach, a tak nás tu bolo čím ďalej viac. Spolok je taký český a slovenský ostrovček. Je fajn sa občas stretnúť s ľuďmi, ktorí pochádzajú z rovnakého kúta Európy, majú rovnaké alebo podobné skúsenosti, často rovnaké spomienky. Hovoríme si, kde sa dá kúpiť tvaroh podobný českému, vymieňame si alebo ochutnávame navzájom vianočné cukrovinky.

Je niečo, čo vám tu chýba?

Možno údenina. (smiech). Nemám rada španielsku údeninu, teda „embutidos“. Na Vianoce vám závidím tie krásne smreky, jedličky a borovice. Tu je problém zohnať slušný vianočný stromček. Ale inak vám na to neviem odpovedať. Na jednej strane je tu pre mňa všetko už tak samozrejmé a keďže často chodím domov, stále hovorím, že mám dva domovy – ja odchádzam domov a vraciam sa domov a naopak, takže ani nedokážem povedať, či mi tu niečo chýba. Ja som z tých, ktorým padajú slzičky, keď počujú českú hymnu, čiže v sebe to svoje Česko nosím vždy, aj keď somtiež Španielka.

Rozhovor vznikol 5.5.2021, Gijón