Miroslav Petráš: Korene máme a budeme mať navždy

Pochádza z malého mesta Volyně v okrese Strakonice. Do Španielska najprv chodil pracovať na turnusy, avšak po ôsmich rokoch sa tu usadil natrvalo. Ako vyzerali jeho začiatky v tejto krajine, aj či uvažuje o návrate do Čiech, priblížil Miroslav Petráš – jeden z členov spolku.

Ako si sa dostal do Španielska?

Do Španielska som sa dostal s jednou českou baníckou firmou v roku 1992, avšak tá firma tu fungovala asi už od roku 1990. Priniesli sme novú technológiu - raziaci stroj, ktorý rozpája a nakladá horninu, a teda zmenili štýl ťažby uhlia. Dá sa povedať, že vtedy sa tu nepoužívala žiadna technológia, teda iba zastaralá - vŕtanie a streľba, neboli tu iné stroje iba nakladač, čo je dosť primitívny stroj.

Ako sa tu vyvíjal tvoj život ďalej?

Prvých osem rokov sa tu môj život nevyvíjal nijako. Pracoval som na turnusy, teda v Španielsku som bol tri mesiace a mesiac doma. Takto som tu chodieval 8 rokov. O reč sme sa veľmi nezaujímali, pretože nás tu bolo veľa Čechov a Slovákov. Bývali sme spolu v bytoch a v práci sme boli väčšinou Česi a Slováci. Až po nejakej dobe, keď sa začalo chodiť na diskotéky či obedy, alebo sme sa dohovárali so španielskymi kolegami z práce, tak sme sa začali zaujímať aj o jazyk. No tých prvých päť rokov to bolo pre mňa len práca, byt a každé tri mesiace som odchádzal na mesiac domov.

Napokon však musel prísť nejaký zlom, keďže si sa tu usadil natrvalo.

V roku 1999 som si tu našiel známosť a asi po dvoch rokoch som sa nakoniec rozhodol, že tu zostanem. Od roku 2000 som už nerobil turnusy, ale začal tu žiť na trvalo. V roku 2005 sme si kúpili byt a už je rok 2021 (úsmev).

Ako si začal vnímať Španielsko, keď si vedel, že je to krajina, v ktorej budeš žiť?

Zmenilo sa veľa vecí. Odkedy som začal žiť s Lurdes, partnerkou, ktorá hovorí len po španielsky, moja španielčina sa prudko zlepšila. Aj predtým s kolegami sme niekedy išli na pláž, ale keď som tu začal bývať, začali sme s partnerkou častejšie chodiť do reštaurácií, na výlety, spoznávať krajinu. Lurdes je z Leónska, tak sme cestovali veľa aj tam, čiže som spoznal nielen Astúriu. Takisto sme si neskôr kúpili byt, prerábali ho, to človeka donúti stále sa niečo nové učiť, zariaďovať a vybavovať. Predtým som fungoval ako ľudia, ktorí prichádzajú na hotel pre zamestnancov, práca a späť domov. Keď som sa tu usadil, začal som viac spoznávať krajinu.

Takže si spoznával aj kultúru a tunajších ľudí. Ako si ich vnímal?

Myslím si, že ľudia sú všade rovnakí. Tak ako sa správaš ty k nim, tak sa správajú oni k tebe. Avšak naozaj sú tu ľudia veľmi prívetiví. Astúria je podobná Česku, všetko je tu zelené, takisto tu padá sneh. V každom prípade, ak by som mal povedať, čo je lepšie ako u nás, tak určite tunajšia gastronómia - je úžasná. To sa nedá porovnať s Českom, a to môžem povedať, že v Česku máme tiež výborné veci.

Keď spomíname Českú republiku, do akej miery si si zachoval kontakt s domovom?

Tak ako sa hovorí, korene máme a budeme mať navždy, to sa snáď nedá ani zabudnúť. Moja osobná skúsenosť, keď cestujem domov autom, tak už na hraniciach mám vždy také motýliky v bruchu (úsmev). Vždy keď sa vraciam domov, veľmi sa teším. Minimálne raz za rok, niekedy aj dvakrát ideme do Čiech. Vždy minimálne na mesiac, mesiac a pol. Odkedy som na dôchodku je to už jednoduchšie. Aktuálnu situáciu v Čechách sledujem cez internet. Nemám však prehľad napríklad o českých filmoch a pod., to by musel mať deň 48 hodín. (smiech). Keďže Lurdes nehovorí česky, síce niečo pochytila, keď sme rok a pol bývali chvíľu v Čechách, tak nepozeráme veľmi české programy.

Existuje niečo materiálne, čo ti chýba z Čiech?

Niekoľko vecí súvisiacich s jedlom. Napríklad rasca, tú si musím doviezť, pretože tá španielska nie je ono. Takisto český knedlík si tu človek neurobí, na to treba hrubú múku, a ani také olomoucké tvarôžky tu nenájdete (smiech).

Kúsok Čiech je však aj v Astúrii, kde žije početná skupina Čechov a Slovákov, ktorí vytvorili spolok. Ako vnímaš túto komunitu, ktorej si súčasťou?

Je to paráda, že niečo také existuje. Musím poďakovať Saši, ktorá to na začiatku aj s ďalšími dievčatami založila. Ona je taký hnací motor spolku. Vždy sa teším na spoločné stretnutia, či už keď sa organizuje Mikuláš, Veľká Noc alebo nejaká diskotéka, je to skvelé. Uvaríme si nejaké české jedlo, porozprávame sa česky, aj keď, paradoxne, sa niekedy hovorí viac španielsky ako česky, keďže dievčatá tu majú svojich Španielov.

Nerozmýšľal si nad návratom do Čiech?

Zatiaľ nie, ale premýšľam, že by som o rok alebo dva chcel kúpiť chatu v Čechách, aby sme tam mohli stráviť aj 4 mesiace. Ja mám v Čechách deti aj vnúčatá. Keď tam cestujeme teraz, zvyčajne bývame u dcéry, preto mám taký plán, že by som kúpil niečo blízko dcéry. Takže Česko na pár mesiacov v roku si viem predstaviť, ale vrátiť sa na trvalo, to zatiaľ nie. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.

Dnes si už na dôchodku. Čomu sa venuješ vo voľnom čase?

V bani som prestal pracovať vo februári 2015. Posledné dva roky sa spoločne aj s kolegom, ktorý je tiež Čech, venujeme chovu husí a kačiek. Máme tri kačky, ktoré sedia na vajciach. Dvom sa už vyliahli kačiatka a ešte čakáme na hus, ktorej sa veľmi nechce. (smiech). Kolega býva kúsok v horách a má dosť veľký pozemok, takže máme aj takú malú záhradu, o ktorú sa starám ja, keďže mňa, ako sa hovorí, baví hrabať sa v hline. To je pre mňa relax. Okrem toho veľmi rád pracujem z drevom a keď nemám čo na práci, lepím modely hradov a zámkov z papiera. A samozrejme, nemôžem zabudnúť na ryby, som vášnivý rybár.

Rozhovor vznikol 24.5.2021, Mieres