Marie Suarez: Môj sen je vrátiť sa domov

Z Čiech odišla pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ako vyzerala jej životná cesta i čo ju priviedlo do Španielska si zaspomínala Marie Suarez, jedna z prvých členiek Krajanského spolku Čechov a Slovákov v Astúrii.

Aký je tvoj príbeh? Ako si sa dostala do Španielska?

V Čechách som robila prekladateľku, ale videla som, že mi stále niečo chýba. Tak som si povedala, že pôjdem na rok do Anglicka a naučím sa poriadne anglicky. To bolo v roku 2000, takmer pred 22 rokmi. V Anglicku som zdieľala dom so španielskym párom, ktorý mal malé dievčatko a v jedno leto ma pozvali na dovolenku tu do Španielska. Vtedy na letisku som stretla svojho už exmanžela. Zamilovali sme sa a začali sme spolu chodiť. Nerozumeli sme si, pretože on nehovoril anglicky, ja som nehovorila španielsky. V tej dobe neexistovali smartfóny, tak sme všetko riešili so slovníkom po telefóne, hovorili sme v infinitívoch, ale fungovalo to. Dva roky sme to takto ťahali a nakoniec som sa presťahovala aem a žijem tu už 14 rokov.

Aké boli prvé momenty, dni, mesiace v Španielsku?

Dobré. Zdá sa mi to veľmi podobné Čechám. Ľudia sú priateľskí, radi sa stretávajú s ostatnými. Chodíme vonku na pikniky, v tom je to veľmi podobné. Pre mňa to nebol taký dramatický presun z Česka do Astúrie. Skôr bol rozdiel v tom, že som žila v Londýne a presťahovala som sa sem do malej dediny – z veľkomesta k ovečkám (smiech). To bol pre mňa asi najväčší šok, ale bola som za to veľmi rada, pretože to som potrebovala. Keď 7 rokov robíš v Londýne a vkuse iba cestuješ, učíš sa a popri tom pracuješ, žiješ v zhone a tu bol taký útlm.

Ako sa zmenil tvoj životný štýl?

Zrazu máš čas žiť. To sa v Londýne nedalo, tam nemáš čas. Tu som začala učiť, hneď keď som prišla a môj životný štýl sa zmenil najmä v tom, že učím popoludní, takže dopoludnia mám voľno. A tiež si urobím hodiny tak, ako chcem. Predtým som v Londýne pracovala vo financiách, takže to bolo o niečom inom a tu jednoducho žiješ. Neviem, ako inak to mám popísať.

Čiže s tým, že si bola dlho v Londýne, súvisí aj tvoja aktuálna profesia.

V Londýne som študovala financie a pracovala som vo financiách, ale, bohužiaľ, moja kvalifikácia je platná v 150 krajinách sveta, ale nie v Španielsku. Tak som sa rozhodla, že sa budem venovať angličtine. Ešte v Londýne som si urobila certifikát rodeného hovoriaceho, získala som diplom pre prekladateľov a stala som sa členkou Medzinárodného jazykovedeckého ústavu v Londýne. Do Astúrie som prišla už s tým, že som vedela, že budem prekladať a učiť. Mala som ponuky na prácu ešte predtým, ako som sa tu presťahovala. Jednu z nich som prijala a pracovala som v Akadémii 13 rokov.

Španielsko ponúka veľa možností, ako využiť voľný čas. Ako ho využívaš ty, čomu sa venuješ?

Keďže pracujem popoludní a dopoludnia som sama, jazdím veľa na kolieskových korčuliach. Občas si zahrám niečo na gitaru a venujem sa svojim webovým stránkam, to je pre mňa viac hobby ako práca.

Patríš medzi prvých členov Krajanského spolku Čechov a Slovákov v Astúrii. Ako žije z tvojho pohľadu česká a slovenská komunita tu v Astúrii?

V súčasnosti na WhatsAppe. Nič iné nám nezostáva, pretože sa nemôžeme stýkať pre pandémiu koronavírusu, ale inak sme sa takto začali stretávať pred 14 rokmi. Poznali sme sa 3-4 dievčatá, mali sme malé deti a chceli sme, aby aj ony poznali český jazyk a naše tradície. Napríklad Veľká noc sa tu oslavuje úplne inak a čerta a Mikuláša Španieli vôbec nepoznajú. Pre nás sú to zážitky a spomienky na celý život. Preto sme to chceli aj pre naše deti. Tak sme začali organizovať spoločne  stretnutia a potom sa z úst do úst o nás dozvedelo viac ľudí a zrazu sme sa stali oficiálnym spolkom. Normálne sa stretávame štyrikrát do roka – na Mikuláša, Veľkú noc, Deň detí a tiež na výročie založenia Československa robíme takú československú diskotéku, kde sme oblečení dobovo. Buď sa dohodneme na oblečení typickom pre nejaké obdobie – roky alebo podľa nejakej postavy. Vždy sa na niečom dohodneme a je to naozaj poriadna zábava.

Predpokladám, že domovina je pre teba stále Česká republika.

Áno, áno, českú krv zo mňa nikto nikdy nedostane. Vždy budem Češka.

Je niečo čo ti chýba z Čiech tu v Španielsku, čo by si si priniesla?

Kamarátov, veľmi mi chýbajú českí kamaráti, ktorých poznám celý život. Jedlo si človek uvarí,  české pivečko pekne z pipy sa tu dá niekde nájsť, ale to nie je ono. To mi chýba.

Do akej miery ťa zaujíma čo sa deje v Čechách?

Do takej miery, do akej sa o to zaujímajú moji priatelia. Mňa zaujíma najmä dianie v mojom rodnom meste Sokolov. Musím sa však priznať, že dianie v celej Českej republike nesledujem, nie žeby sa ma to netýkalo, ale odtiaľto, zo Španielska, máme pocit, že s tým aj tak nemôžeme nič robiť. Nemôžeme ani voliť. Chceli by sme, ale zatiaľ to nie je možné. Ja sama som volila dvakrát v živote, lebo som celý život preč. Mám veľa českých kamarátov, stretávame sa, navštevujú ma aj tu. Keď idem do Čiech, tak idem aspoň na 6 týždňov, aby som s nimi strávila čo najviac času.

Kedy si bola naposledy v Čechách?

Pred šiestimi rokmi. To bolo v čase, keď sme s rozvádzali s manželom. Odvtedy sa mi dosť zmenil život. Posledné dva roky som pracovala celé leto v Spojených štátoch, takže som už nemala čas dostať sa do Čiech a minulý rok som sa tam nedostala pre karanténu. Plán je, že by sme chceli ísť tento rok, ale ak bude situácia ako je teraz, tak asi to ešte nebude možné.

Je Španielsko tvojou poslednou životnou destináciou?

Nie, poslednou životnou destináciou bude Česká republika. Môj sen je vrátiť sa domov. Naozaj by som sa chcela domov vrátiť. Mám syna so španielskym mužom a aj keď sme sa rozviedli, máme krásny vzťah. Vždy som si hovorila, že musím počkať, kým malému bude 18 rokov,  teraz má 12, kým pôjde na univerzitu. Predpokladám, že bude študovať aj v iných krajinách, nielen tu a dúfam, že by raz šiel aj na Erasmus do Českej republiky. Ja by som sa určite chcela raz do Čiech vrátiť a vzhľadom k tomu, že dnes už väčšinu vecí učím online, tak je celkom jedno, kde žijem. Záleží na mojom životnom partnerovi, či by bol tiež ochotný sa so mnou presťahovať. Zatiaľ hovorí, že áno, tak uvidíme.

Rozhovor vznikol 25.4.2021, Gijón