Lucie Walicová: Viac sa mi páči kultúra v Čechách, Španielsko je pre mňa niekedy veľmi uvoľnené

Pochádza od Opavy, z dediny Mokré Lazce a do Španielska prišla pôvodne za prácou, z ktorej sa však vykľul podvod. V tejto krajine však zostala a dokonca tu stretla aj manžela – Tondu – takisto pôvodom z Čiech. Má dvoch synov – Lukáša (20) a Dana (18). Či udržiava kontakt s domovom, ale aj ako si spomína na svoje začiatky v Španielsku nám porozprávala Lucie Walicová.

Prečo práve Španielsko a ako si spomínaš na prvé dojmy z tejto krajiny?

Španielsko sa mi vždy páčilo. Istú dobu som totiž pracovala v cestovnej kancelárii a predávala som zájazdy do tejto krajiny. Vtedy som si uvedomila, že Španielsko nie sú len pláže, palmy a more, ale že má tiež vysoké hory, krásne lesy a všetko čo sa týka prírody. To ma veľmi zaujalo a keď som neskôr našla inzerát, v ktorom ponúkali prácu v Španielsku pre záhradníkov, čo je moje oficiálne zamestnanie, som vyučená záhradníčka, teda záhradnícky technik, tak som si povedala dobre, pôjdem. Avšak, keď sme prišli do Španielska, zistili sme, že tá práca je podvod. V 90-tych rokoch sa rozmohli všelijaké pofiderné agentúry, ktoré takto lákali v úvodzovkách „hlúpych Čechov“, ktorí mali po revolúcii chuť ísť do zahraničia. Pred odchodom do Španielska som však cez iné agentúry takto našla prácu aj v Nórsku na statku a rok som pracovala v záhradníctve vo Švajčiarsku, čiže vtedy som nemala dôvod neveriť, že je to podvod. Tak som sa v roku 1999 dostala do Španielska. Keď sme teda prišli do Murcie, kde sme mali pracovať a zistili sme, že nás oklamali, povedala som si, že už keď som tu nepôjdem predsa hneď domov. Nakoniec sa mi naskytla možnosť pracovať na poli, trhať citróny, pomaranče a pod. Bola to šialená „makačka“, keďže človek musí stále behať s tými debnami po terasách a hlavne v tom neskutočnom teple. Ja som prišla v septembri – vtedy sa mi to veľmi páčilo, bolo príjemne teplo, mohli sme chodiť v kraťasoch. Španieli nám síce hovorili, že oblečte sa, lebo v lete nám bude príliš horúco, ale my sme celý rok (aj v zime) nosili krátke oblečenie. Čiže začiatky boli asi takéto.

Do Čiech si sa však už tak skoro nevrátila.

Keďže tu bolo viac Čechov, v Španielsku som na jednej akcii stretla teraz už svojho manžela Tondu, ktorý tu bol, dá sa povedať, „na výlete“. Začali sme spolu bývať a našli sme si aj rovnakú prácu – vo fabrike, kde sa robili siete na ryby. Všetko bolo OK, kým nám nevymenili pracovné zmeny. Ja som pracovala cez deň a on v noci, takže sme sa vôbec nevideli. Neskôr sme našli inú prácu, to vtedy nebol problém. Síce sme vtedy ešte nemali vybavené povolenie pracovať a vybaviť ho trvalo strašne dlhú dobu, avšak najväčší problém bolo pre mňa teplo. Začal máj a ja som omdlievala z tej horúčavy. Bolo to veľmi zlé a poslednou bodkou bol deň, keď bolo také teplo, že sa roztopil aj asfalt na ceste a keď som kráčala, tak moje nové sandále zostali prilepené v asfalte. Vtedy som musela bosá, po tom horúcom asfalte, dôjsť pešo domov. A to bol koniec. Vtedy som povedala, že už v  Murcii byť nechcem, a tak manžel – ktorý je bývalý baník, povedal, že skúsi nájsť nejakú prácu na severe, kde sú nejaké šachty. A keďže v tej dobe už sme mali vybavené povolenie na prácu, tak sme odišli na sever.

Takže ste sa presťahovali hneď do Astúrie?

Nie úplne. Najprv sme žili v Murcii, ale keď som otehotnela, a keďže mne bolo z tepla zle, tak som išla na leto do Čiech. Druhý syn sa narodil v Čechách a až potom sme sa vrátili do Španielska už na sever. Na severe sme od roku 2004, ale najprv sme žili v Leone a až neskôr sme sa presťahovali do Astúrie. Momentálne bývame v Oviede. Manžel začal pracovať hneď, keď sme sa tu presťahovali, ale ja som bola spočiatku doma s deťmi. Potom som začala robiť chyžnú, až kým sa mi naskytla možnosť pracovať v kúpeľoch. To sú jediné kúpele v celej Astúrii, krásny komplex, nádherné záhrady, ktorými som bola okúzlená už keď som išla na pohovor. Aj tam som zo začiatku asi dva roky pracovala ako chyžná, ale neskôr sa to zmenilo a teraz už robím záhradníčku a som tam 12 rokov.

Keď sa vrátime ešte na začiatky – vedeli ste po španielsky, keď ste sem prišli?

Čo sa týka znalosti španielčiny, keď som prišla do Španielska, vedela som iba napočítať do desať a pozdraviť Hola, aj to som vyslovovala s „h“, ktoré neznie. Základnú konverzáciu som vďaka neustálemu kontaktu so Španielmi zvládla asi za mesiac. Tonda tiež pri príchode nevedel španielsky, ale naučil sa veľmi rýchlo. Najviac mu pomohlo sledovanie známych filmov v televízii. Dodnes hovorí gramaticky horšie ako ja, ale vždy všetko napr. na úradoch vybaví lepšie. To dokazuje, že perfektná znalosť jazyka nie je vždy to najdôležitejšie.

Do akej miery udržiavate kontakt s domovom?

S rodinou sme v kontakte cez telefón, niekoľkokrát tu boli aj na dovolenke, ale teraz je to kvôli pandémii dosť obmedzené. My sme naposledy boli v Čechách pred tromi rokmi, avšak dianie v Česku, samozrejme, sledujem a veľmi ma to zaujíma. Som však troška sklamaná, lebo človek automaticky porovnáva. Vidím, že niektoré veci sú lepšie v Česku, ale ľudia nemajú poňatie, aké ťažké je to niekde inde a nevážia si to. Na druhej strane niekedy to zastarané uvažovanie, čo prevláda v Čechách, je smutné. Asi musíme počkať, kým to mladí ľudia zmenia a možno sa to troška zlepší. Ja som dosť tradicionálna, napr. viac sa mi páči kultúra v Čechách. Tu v Španielsku je to pre mňa niekedy až veľmi uvoľnené, takže chýba mi Česko, to áno.

Avšak kúsok domova máte so sebou aj tu v Španielsku v podobne spolku. Ako ste sa o ňom dozvedeli?

Raz sme boli vybavovať nejaké dokumenty na konzuláte v Oviede, ktorý tu fungoval v tej dobe a tam bola pani Bohumíra Šmidáková, ktorá nám hovorí, že je tu veľa Čechov, hlavne veľa Češiek, ktorí tu prišli za priateľmi, manželmi a že Alexandra Čadová usporiada nejaké oslavy na Mikuláša pre deti.  Tak sme sa stretli asi prvýkrát na Mikuláša (aj keď naše deti už boli väčšie v tom čase) a keďže som tu takmer nikoho nepoznala, bola som v šoku, koľko veľa nás tu žije a stále nás pribúdalo. Tak sme sa začali stretávať. Bohumíra zariadila, že sme si mohli prenajať aj školu, kde bola kuchyňa, kde sme varili tradičné jedlá. To bolo skvelé. Sú to veľmi pekné akcie, teda boli, kým nezačala pandémia. Vždy sa stretneš sa s ľuďmi, môžeš hovoriť česky, vieš že aj oni boli vychovávaní v tej istej kultúre, je to dobrý pocit.

Je niečo čo ti chýba z Čiech v Španielsku?

Zo začiatku určite niečo bolo, ale teraz nie.

Vieš si predstaviť, žeby si sa raz vrátila do Čiech?

Určite si to viem predstaviť, ale viem si predstaviť, že by som zostala aj tu. Je to otvorené.

Keďže ty s Tondom máte výhodu oproti „bilingválnym rodičom“ a hovoríte obaja česky, podarilo sa naučiť vaše deti česky?

Naši synovia vedia po česky, aj keď je to dosť vtipné. Lebo ideme napríklad po meste, ja na nich hovorím česky a oni mi odpovedajú španielsky. Česky vedia hovoriť, majú síce už španielsky prízvuk, ale keď telefonujeme s rodinou, tak sa dohovoria. Rozumejú všetko, niekedy možno nevedia nejaké slovíčka alebo správne skloňovať, ale rozumejú dobre.

Rozhovor vznikol 7.5.2021, Gijón