Jana Dlugolinská: Život v Španielsku sa mi zdá veselší

Pred vyše 25 rokmi spoznala v Nemecku svojho bývalého manžela, Španiela pôvodom z Astúrie, vďaka ktorému ju život priviedol do tejto prímorskej krajiny. V minulosti pracovala v logistike ako operátorka medzinárodnej pozemnej dopravy, dnes prekladá pre rôzne agentúry. Jana Dlugolinská žije v Gijóne od roku 1996, má dve dcéry – Janku (15) a Martinku (10) a je jednou zo zakladajúcich členiek Krajanského spolku Čechov a Slovákov v Astúrii. V rozhovore si zaspomínala nielen na začiatky života v Španielsku, ale aj na to, čo jej najviac chýba zo Slovenska.

Aké boli prvé momenty, keď človek zmení krajinu, zmení kultúru?

Musím sa priznať, že mne sa tu od začiatku veľmi páčilo – mesto, príroda, okolie, more, samozrejme, kultúra a zvyky ma tiež veľmi milo prekvapili. Španieli sú veľmi veselí, zábavní, takže to bolo veľmi príjemné. Nikdy som nepociťovala, že by ma považovali za menejcennú, pretože som cudzinka, práve naopak, veľmi ich prekvapilo, ako dobre hovorím španielsky a nebola to len rodina môjho manžela, ale aj priatelia, známi a ľudia v práci. Bolo to príjemné privítanie a nemala som žiadne problémy.

Čiže Španieli dokážu prijať cudzinca ako svojho?

Áno, určite. Možno latinoameričania sú troška menej vítaní, ale my, z Európy, sme veľmi milo vítaní, pretože nás považujú za veľmi slušný a pracovitý národ. Napríklad ich prekvapilo, že sa vyjadrujem veľmi slušne, že som za všetko dávala gracias, že som slušne vychovaná, lebo tu to nie je také bežné, že stále poďakujete za všetko. Takže ich to milo prekvapilo.

Ako dlho ti trvalo aklimatizovať sa?

Keďže som vedela celkom dobre španielsky, tak som si zvykla veľmi rýchlo, ale kým som začala rozmýšľať v španielčine, to mi trvalo možno aj pár rokov.

Bolo nejaké prekvapenie aj na tvojej strane – v začiatkoch?

Prekvapilo ma, že hneď, hocikde, napr. v obchode – vám tykajú.... volajú „Hola, qué tal? Ako keby vás poznali niekoľko rokov.

Neuvažovala si nad návratom na Slovensko?

Už som tu 25 rokov. Moje dcéry sa tu narodili, už sú Španielky, čiže neuvažovala som nad tým, žeby som sa vrátila. Samozrejme, stále mám chuť sa vrátiť na dovolenku na pár týždňov, ale dlhodobo už by som si asi nevedela zvyknúť znova na Slovensko. Je to úplne iný životný štýl.

Predsa len človek sa koreňov nezbaví, predpokladám, že ani nechce. Do akej miery si ešte v kontakte so Slovenskom?

Bohužiaľ, na Slovensku už nemám blízku rodinu, už len vzdialenejšiu. Pokiaľ žili rodičia, tak som chodila každý rok do Košíc, dokonca 2-3x do roka, ale odkedy nemám rodičov, bohužiaľ, nemám ani súrodencov, tak som zvykla chodiť raz za rok, keďže mám ešte tetu a pár bratrancov. Samozrejme, veľmi rada ich vidím, ale mnoho členov rodiny už, takisto ako ja, žije v zahraničí, napr. v Anglicku, takže na tom Slovensku už mám veľmi málo...

Život v inej krajine si vyžaduje aj osvojenie cudzieho jazyka, ale kam putuje potom ten rodný, materinský?

Je to problém. Tým, že deti sa už narodili tu, je to problém, aby hovorili po slovensky. Aj keď som sa zo začiatku snažila. Napríklad, aj keď mi rozumejú, tak mi odpovedajú v španielčine. Aby vedeli naozaj hovoriť slovensky, musela by som s nimi nonstop hovoriť slovensky. Treba sa tomu veľmi venovať a je to dôležité od začiatku a bola to moja chyba, že som to podcenila.

Hovorili sme o kontakte so Slovenskom ako rodnou krajinou. Sleduješ, čo sa deje na Slovensku v aktuálnej dobe?

Snažím sa mať aspoň také základné informácie, ale priznám sa, že sa tomu musím venovať viac. Človek má dennodenný zhon, nemám na to veľmi čas, ale občas si prečítam nejaké správy online, alebo si pozriem správy. Keď som prišla do Španielska, zo začiatku som sa troška odstrihla od Slovenska, ale musím povedať, že rokmi, keď je človek starší, si uvedomujem, že viac a viac mám chuť sa vrátiť, čítať viac o Slovensku, zaujímať sa viac o situáciu a veľmi by som chcela, aby aj moje dcéry Slovensko lepšie poznali. Dokonca moja staršia dcéra Janka by chcela študovať na Slovensku v rámci programu Erasmus. Bola by som veľmi šťastná, keby sa jej to podarilo.

Ale to slovenské ostalo v tebe a určitým spôsobom to zveľaďuješ, pretože si bola aj pri vzniku Krajanského spolku Čechov a Slovákov v Astúrii. Pamätáš si ešte na začiatky?

Bola to úplná náhoda. Alexandru, ktorá je terajšia prezidentka nášho spolku, som spoznala v škole, pretože jej deti chodili s mojimi deťmi do rovnakej základnej školy. Ona už mala nejaké kamarátky – Češky, s ktorými u seba doma organizovala rôzne akcie ako napríklad Mikuláš a pod. Takže sa nám zdalo veľmi vhodné, aby sme založili takýto spolok aj oficiálne a aby sme mohli organizovať takéto akcie. Myslím si, že to vzniklo hlavne preto, aby naše deti poznali naše kultúrne zvyky a aby sme sa aj my poznali medzi sebou.

Spolok existuje oficiálne od roku 2014 – ako vyzerá život československej komunity v aktuálnej dobe?

Keďže je pandémia, museli sme všetky akcie zrušiť. Pred pandémiou sme každý rok organizovali rôzne akcie, napríklad, najväčšiu akciu, ktorú stále organizujeme, hlavne preto, že veľa členov má malé deti, je Mikuláš. Na Veľkú noc zase robíme rôzne dielničky pre deti ako zdobenie vajíčok alebo vyrábame veľkonočné korbáčiky, samozrejme, každý prinesie nejaké špeciality z rôznych krajov, pretože sme z rôznych častí bývalého Československa. Potom takisto organizujeme deň detí v júni, premietanie českých a slovenských filmov. Napríklad na 100. výročie Spejbla a Hurvínka sme robili aj divadlo s bábkami, aby naše deti poznali tieto klasické postavičky.

Čo pre teba znamená byť v spolku?

Ja sa veľmi dobre cítim v spolku, pretože keď sa všetci stretneme, sú to, myslím, nielen pre mňa, chvíle veľmi príjemné. Sme na tých akciách aj 5-6 hodín, rozprávame sa, vymieňame si príbehy, čo sa udialo za tie mesiace, čo sme sa nevideli. Je to dobrý pocit, stretnúť sa so svojimi krajanmi, hovoriť rodným jazykom. Aj keď Španieli sú veľmi príjemní, predsa len je to trošku iná mentalita, iný charakter a naraz si proste so svojimi rodákmi. Ja, tým, že som sa ešte narodila v Československu, tak Česi, Moraváci, to sú ako moji rodáci Slováci. A aj naše deti sa veľmi dobre cítia na týchto akciách, aj keď sa možno nerozprávajú slovensky alebo česky, ale rozumejú si, tak je to veľmi príjemné.

Čo ti najviac chýba zo Slovenska?

Moji priatelia z detstva a rodina, čo mi tam zostala.

Čo ti naopak chýba najmenej?

Od začiatku, odkedy som prišla, sa mi tu zdá život taký trošku veselší. V Košiciach, keď som bývala na Kalvárii, to bolo dosť deprimujúce. Hlavne to zimné obdobie je také, že už o štvrtej poobede je tma, nikoho nevidíš na ulici. Tu je život do neskorého večera a povedala by som, že aj ľudia na ulici sú tu veselší, takí uvoľnenejší, vedia sa zabaviť, oveľa častejšie sa schádzajú s priateľmi ako u nás. Už len obyčajný obed si vedia vychutnať, majú iné priority v živote. Na Slovensku sú ľudia viac materialisticky založení, tak som to ja cítila, keď som tam žila.

Rozhovor vznikol 11.4.2021, Gijón