Pochádza zo Třinca, ale už viac ako 20 rokov žije v Španielsku. Čo ho priviedlo do tejto krajiny aj ako spoznal svoju súčasnú manželku Lucku, tiež členku spolku, si zaspomínal Anton Walica.

Ako si sa dostal do španielska? Ako si spomínaš na prvé momenty?

Ja som bol prvýkrát ženatý v Poľsku, ale rozviedol som sa. Keď som sa vrátil do Čiech, tak mi na konzuláte dali papier, že by som mal dostať byt. Nakoniec z toho nebolo nič, tak som si povedal, že čo tam budem robiť, však? Rozhodol som sa teda, že pôjdem na dovolenku do Španielska. To bolo v roku 1998. Šiel som do Murcie a potom do – Alquerías – malej dedinky asi 12 km od Murcie. Keď sa skončila pracovná sezóna (lebo tam sa robí stále cez zimu), šiel som do Valencie, kde som stretol nejakých Čechov, ktorých som poslal práve do tejto dediny. Ja som tam prišiel asi po mesiaci za nimi. Ešte som im pomohol zohnať ubytovanie, lebo keď som videl, kde bývajú, to bolo hrozné. Potom sme tam všetci pracovali, bývali a raz sme sa dozvedeli, že asi 15 km od nás sú nejakí Česi. Išli sme za nimi, že urobíme akciu a tam som stretol mamimu – Lucku a od tej doby sme spolu.

Takže dvaja Česi sa museli stretnúť až v Španielsku. Ako pokračoval váš príbeh ďalej?

Od tejto českej skupiny sme sa odpojili, našli sme si vlastné bývanie v tej istej dedine a obom som nám zohnal prácu. Potom otehotnela, no tam boli veľké horúčavy a Lucka často omdlievala z tepla. Tak si hovorím, čo teraz? Dozvedel som sa, že tu hore sú šachty, a keďže ja som baník, tak sme tu. Najprv som prišiel iba ja, všetko som vybavil a potom som sa vrátil pre ňu, ale to sa nám už narodil prvý syn Lukáš. Prišli sme sem a sme tu. Ja som robil najprv na šachte, potom na tuneloch. Neskôr som ochorel, no a ako každý bývalý český baník som skončil na kamiónoch. S kamiónom jazdím asi od roku 2016.

Ešte keď sa vrátime k začiatkom. Hovoril si španielsky, keď si tu prišiel?

Keď som prišiel, španielsky som nehovoril vôbec, avšak naučil som sa celkom rýchlo, a to najmä z filmov, ktoré som sledoval a dovtípil som sa, o čo tam asi ide.

Ako vnímaš tunajší život v porovnaní s Českou republikou?

Je to veľmi podobné, hlavne tá príroda, akurát tu máme more. Povedal by som, že aj ľudia tu sú podobní ako Česi. Nie je to zlé. Uvažovali sme síce, že by sme sa aj vrátili do Čiech, ale zatiaľ nie, lebo chlapci ešte študujú. Mňa ťahá skôr ísť dole na juh do tepla, lebo tu je vlhko a pre moje pľúca to vôbec nie je dobré. Takže uvažovali sme aj nad návratom, ale je to vo hviezdach, hlavne nech chlapci dorobia školu a potom sa uvidí.

A ako tu z tvojho pohľadu dnes žije komunita Čechov a Slovákov?

Mali sme tu akcie v rámci spolku, ale väčšina má malé deti a naši chlapci sú už veľkí, majú 18 a 20 rokov, no aj tak stále chodíme na tie akcie. Stretávame sa, no teraz kvôli pandémii sa to vo veľkom nedá, ale individuálne sa vieme stretnúť.

Ako si sa dozvedel o spolku?

Kedysi tu bol český konzulát, kde pracovala Bohumíra Šmidáková – veľmi milá pani aj s manželom. Jej  manžela som poznal osobne, lebo robil pre šachty. Keď sme sem prišli, tak som potreboval niečo vybaviť a ona nám hovorila, že je tu český spolok, Alexandra Čadová a tiež veľa ľudí z Čiech. Takto sme sa o tom dozvedeli a išli sme na jednu akciu – a od tej doby sme v spolku.

Spomínal si, že chlapci sú už veľkí. Hovoria česky?

Keď boli malí, hovorili perfektne čisto česky. Teraz ma to štve, lebo ja na nich hovorím česky, ale oni mi odpovedajú španielsky. Ale keď sa rozprávajú s niekým z rodiny, napríklad babkou či tetou, tak hovoria česky. No je to už počuť, že je to troška problém. Koľkokrát na nich kričím, aby odpovedali česky, ale nie. Oni sa medzi sebou rozprávajú iba španielsky. Ešte majú sestru, ktorá býva v Poľsku, ale s ňou to vyriešili tak, že sa bavia anglicky. Česky rozumejú perfektne, ale už majú problém s hovorením. Dokonca aj pre nás, ktorí tu žijeme nejaký ten piatok, je niekedy jednoduchšie povedať skôr nejaké španielske slovíčko ako české.

Je niečo, čo ti chýba z Čiech?

Prakticky nič. Keďže jazdím kamiónom, tak si všetko doveziem (smiech). Manželka je šikovná, tá uvarí všetko. Aj knedlíky či sviečkovú. Ja mám veľmi rád knedlíky. Mamina vie kuchtiť, ale ja tiež rád varím. Kúpiť sa tu dá prakticky všetko, máme tu aj rusko-poľský obchod, takže všetko sa dá zohnať. Dokonca aj české pivo. Ja síce nepijem, ale dá sa nájsť aj čapované.

Rozhovor vznikol 7.3.2021, Gijón